Prečo hongkonská vláda deformuje dopravný sektor

Pre pochopenie toho, prečo hongkonská vláda výrazne manipuluje trhové podmienky v dopravnom sektore - pripomeňme si predošlé články o autobusoch a taxíkoch, či ilegalitu Uberu – je potrebné najprv pochopiť ako funguje hongkonský volebný systém.

V Hongkongu sa vládne tzv. prezidentským spôsobom, tj. predseda vlády, Chief Executive, je volený „priamo“, nie parlamentom, a má exekutívnu moc. Parlament má slabšiu pozíciu a je taktiež volený „priamo“.

Slovo priamo som v predošlej vete dal do úvodzoviek, pretože v Hongkongu existuje špecifický volebný systém, v ktorom sú voliči rozdelení do obvodov. Vo voľbách do parlamentu sa volí polovica zastupiteľov v geografických obvodoch, ktoré fungujú podobne ako v iných demokratických krajinách. Druhá polovica sa ale volí vo funkčných obvodoch, ktoré reprezentujú jednotlivé sektory verejného a obchodného života, napríklad zdravotníctvo, vzdelávanie, turizmus, a podobne. Chief Executive sa volí výlučne vo funkčných obvodoch, ktoré nominujú 1200 voliteľov.

Oficiálny dôvod existencie týchto sektorov je to, že majú priniesť viac ekonomickej a sociálnej expertízy do vlády. To je, samozrejme, nonsens. Vládna byrokracia už takúto expertízu pravdaže má, inak by nemohla fungovať. Po druhé, legislatívci s veľmi špecifickým záujmom o verejnú službu budú mať veľmi nízky záujem o verejný záujem. Po tretie, zákonodarci reprezentujúci záujmové skupiny jednoducho nemôžu poskytnúť objektívny názor a odporúčanie vláde, ktorá závisí na ich politickej podpore.

Podpora pro-pekinských politikov je založená na vplyve vo funkčných obvodoch, pretože v geografických vždy vyhrajú prodemokratickí kandidáti. Vláda preto musí kooptovať záujmy oligarchov a záujmových skupín. Dopravný sektor je dobrým príkladom toho, ako sa to robí.

Medzi voliteľmi v dopravnom sektore je registrovaných 202 skupín a záujmových združení, z ktorých každé postaví jedného voliteľa. Tieto skupiny ale nereprezentujú reálny stav dopravného sektora: zďaleka najvyšší vplyv v ňom majú taxikári (35 hlasov) a minibusári (23 hlasov). Takmer každá záujmová skupina taxikárov má jeden hlas. Nájdeme medzi nimi napríklad Happy Taxi Operator‘s Association alebo Fraternity Taxi Owners Association. Ďalších 24 hlasov majú záujmové skupiny šoférov nákladných vozidiel, spomeňme napríklad HK Right Hand Drive Motors Association.

Naproti tomu majú zástupcovia metra a električiek po jednom hlase. Graf na pravej strane je síce starší (KCR sa zlúčila s MTR, takže MTR má o polovicu viac pasažierov a stále len jeden hlas), ale vystihuje podstatu: KMB, ktorá denne prepraví 3 milióny pasažierov, má len jeden hlas, kým taxikári s o polovicu menším počtom pasažierov majú hlasov 35. Cestná preprava má spolu takmer 100 hlasov, kým železničná len jeden.

Situácia sa nezmení, pretože Peking by prišiel o schopnosť dosadiť si do vlády svojich ľudí. Nebolo by v takejto situácii lepšie zrušiť hru na demokraciu, prestať závisieť na karteloch, zrušiť monopoly a zaviesť slobodný trh?